75. výročie postavenia a posviacky kultúrneho domu v Lovči.

V tomto roku si pripomíname pre obec a obyvateľov Lovče významné výročie, vybudovania v poradí historicky už druhého kultúrneho domu v Lovči.

Prvá stavba kultúrneho domu v Lovči sa uskutočnila za 1. ČSR v roku 1924. Potreba takéhoto stánku bola najmä pre obecné spolky ale aj kultúrne podujatia mládeže v obci. Bola to jednoduchá prízemná stavba s jednou priestrannou sálou väčšieho rozmeru a s javiskom pre divadelné hry. Tento skromný ale pre občanov potrebný stánok dostal pomenovanie po Telocvičnej jednote Orol a nazýval sa „Orolský dom“. Bol jediným v širokom okolí.

Orolský dom plnil svoje poslanie až do roku 1943, keď musel byť zbúraný pre dôležitú stavbu akou bola regulácia a prekrytie miestneho potoka, ktorý prechádza cez našu obec. Hneď však bola nastolená otázka výstavby nového kultúrneho domu.

Príprava stavebného materiálu, najmä dovozu kameňa z Hlinickej bane a zo Starej Kremičky miestnymi furmanmi, ktorí mali konský záprah sa začal v jesenných mesiacoch v roku 1943. Ale aj iný stavebný materiál, ako cement, vápno a pod. bol výhradne dovážaný zo svätokrižskej železničnej stanice konskými povozmi. Stavebné práce vykonávala firma staviteľa Jána Barniaka z Ladomera.

Po zabetónovaní fundamentov (základov) bolo slávnostné položenie základného kameňa nového kultúrneho domu. Do otvoru v kameni bola vložená fľaša z dobovými dokumentami. Základný kameň bol položený a posvätený na rohu stavby od Sitárov za asistencie p. farára Gejzu Ludvika, vedenia obce, občanov a školskej mládeže, ktorá zaspievala Slovenskú hymnu: Hej, Slováci.

Práce pokračovali pomerne dobre, lebo sa na nich zúčastňovalo dostatočné množstvo oduševnených občanov. Treba však dodať že Slovenská vláda podporovala výstavbu aj pre možnosť zamestnanosti a tým aj finančných príjmov obyvatestva. Nesmieme zabúdať že to bolo v období Druhej svetovej vojny, keď značná časť mladých mužov bola na východnom fronte. Práce na stavbe sa zastavili v roku 1944 pre nedostatok železných prútov pre stavbu schodov, lebo oceľ v tej dobe bola potrebná na výrobu zbraní. Vypuklo Slovenské národné povstanie a stavba bola zastavená.

Počas vojny boli v nedokončenej stavbe bez okien a podlahy často nasťahované kone nemeckej armády, ale aj vojenský materiál a vojsko.

Po skončení vojny bolo najprv potrebné opraviť v obci poničené domy a hospodárske budovy a v štáte prebudovať rozvrátené hospodárstvo. Napriek tomu podľa možností sa v krátkom čase pokračovalo aj so stavbou. Vedenie obce súrilo s ukončením stavby už v povojnovom  roku 1945 aj keď celé financovanie výstavby už bolo len obcou. Veď v minulosti boli občania zvyknutí na potrebné spoločné obecné schôdze a kultúrne podujatia, lebo tieto boli dôležitou súčasťou života v obci. Dokončievacie práce finišovali najmä v roku 1946 s predsavzatím, aby kultúrny dom bol daný do užívania už koncom roka.

Vybudovanie na tú dobu takého rozsiahleho kultúrneho stánku a zvlášť na dedine nebola všedná vec a preto pre jeho skoré ukončenie sa z oduševnením zapojili občania z každej rodiny.

Bol určený termín jeho otvorenia. V Štátnej mincovni v Kremnici boli vyrazené odznaky z hliníkovej zliatiny zo siluetou kultúrneho domu a nápisom: “ 27.10.1946, otvorenie kultúrneho domu v Lovči“. Prišli aj nové stoličky, ktoré zaplnili sálu kultúrneho domu. Boli objednané nové kulisy v Turčianskom Svätom Martine k divadelnej hre, ktorá bola nacvičovaná k tomuto sviatku. Dedina žila prípravami na nevšednú udalosť. Už deň pred sa pieklo a varilo pre budúcich pozvaných hostí.

V nedeľu 27. októbra pri postavenej a vyzdobenej slavobráne, čakali vyobliekaní občania v lovčianskych krojoch vzácneho hosťa. Od Svätého Kríža za vyzváňania všetkých kostolných zvonov konečne prišiel na koči mons. Dr. Andrej Škrábik, banskobystrický biskup, ktorého krátkou rečou privítal lovčiansky duchovný, pán arcidekan Andrej Kalmančok. Hneď potom bola v preplnenom kostole svätého Filipa a Jakuba konaná svätá omša, ktorú celebroval pán biskup. V celej obci na lovčianskych domoch vo vetre viali slovenské zástavy, ktoré si občania šili ešte 14. marca 1939.

V popoludňajších hodinách bola otvorená sála kultúrneho domu do ktorej sa schádzali hostia z Okresného úradu s Kremnice, starostovia okolitých obcí Lovčianskeho notariátu, ale aj funkcionári politických strán a Lovčania roztrúsení po Slovenských mestách a dedinách.

Pri príchode do sály kultúrneho domu jeho excelencie pana biskupa a jeho sprievodu nastal veľký potlesk. Po usadení hostí sa otvorila opona a na javisku lovčianski školáci za dirigovania riaditeľa školy Klementa Rečlu v zbore zaspievali tri hymnické piesne: Kto za pravdu horí, Nitra milá Nitra a Bratislava Bratislava tam zapadla Slávou sláva.

Slávnostného príhovoru sa ujal starosta obce Ján Truben. Vo svojej reči privítal vzácnych hostí, ktorých bolo skutočne mnoho, priblížil ako a za akých okolností sa podarilo vybudovať tento stánok kultúry cez ťažké vojnové a povojnové obdobie. No najmä poďakoval remeselníkom a všetkým občanom obce ktorí sa zaslúžili na vybudovaní tohoto pekného kultúrneho stánku. Za potlesku poďakoval aj vedúcemu notárovi Obvodného Lovčianskeho notariatu Jozefovi Hrmovi za pomoc a celú organizáciu výstavby tohto diela. Nasledovali aj ďalšie príhovory.

Po skončení slávnostného odovzdania kultúrneho domu do užívania bolo v Notárskom dome pohostenie prítomných hostí. V predvečerných hodinách bola uvedená aj divadelná hra pod názvom Radúz a Mahuliena, ktorú pri  preplnenej sále a plného balkóna prítomných zahrala z veľkým úspechom lovčianska mládež, ktorú režíroval Klement Rečlo.

Po divadelnom predstavení bola vo večerných hodinách tanečná zábava na ktorej najprv na počúvanie a potom do tanca až do ranných hodín hrala na Slovensku známa cigánska kapela až z Fiľakova. Atmosféra na zábave bola vynikajúca, ako to neskôr zhodnotili jej účastníci. Okrem hostí prišlo aj množstvo mládeže z okolitých dedín. Do sály sa však mnohí nedostali, lebo počet zabávajúcich bol obmedzený aj predpredajom vstupeniek.

Dozvuky po tejto udalosti boli pre Lovču veľmi priaznivé. Veď v tých rokoch v širokom okolí nebolo žiadnej obce ktorá by mala stánok kultúry a najmä na takej stavebnej úrovni. No a Lovčania boli naň aj patrične hrdí.

Vedenie obce určilo aj dozorujúceho správcu kultúrneho domu a vybudované miestnosti pridelilo tak, že rohová miestnosť patrila lovčianskej mládeži, na poschodí ďalšia miestnosť Úverovému družstvu v Lovči, na prízemí bola určená miestnosť pre Urbár a pasienkové spoločenstvo. Neskoršie tu bol zriadený aj Poštový úrad. Novovybudované priestory hneď slúžili na obecné schôdze, ktoré sa pred tým obmedzene konali v školskej budove, na notárskom dvore, alebo len tak v prírode.

Politická situácia v týchto povojnových rokoch bola veľmi premenlivá a často sa stávalo že sála kultúrneho domu poslúžila na predvolebné agitácie. Jedna takáto politická udalosť sa konala za účasti politicky najvyššie postavenej osoby na Slovensku, keď prišiel aj Predseda zboru povereníkov Slovenska Dr. Gustav Husák, ktorý ešte aj po schôdzi v predsieni kultúrneho domu podiskutoval s občanmi. Takých hostí bolo aj viac, keďže okresní funkcionári radi posielali do modernej budovy svojich predstaviteľov.

Každoročne ochotníci nacvičili najmenej tri divadelné hry, ktoré sa tu odohrali vždy v sobotu pre školskú a dospievajúcu mládež a v nedeľu pre ostatných občanov. Ba nezriedka sa stalo že u nás z divadelnými hrami hosťovali aj ochotníci z iných miest a obcí.

Za obdobie 75 rokov od postavenia kultúrneho domu do dnešných dní nie je v silách vymenovať aké všetky akcie sa tu konali. Boli tu kurzy varenia, alebo aj šitia pre ženy,konali sa svadby, pre dychovú hudbu založenú v roku 1949 slúžila sála na nácvik hudobných skladieb. Poriadali sa prednášky o histórii obce a rôzne besedy. V roku 1948 bolo tu celoslovenské vyhodnotenie obcí v dodávkach poľnohospodárskych produktov a obec Lovča sa v dodávke vajec umiestnila na prvom mieste, za čo zberateľ František Pilnik dostal bicykel.

Začiatkom šesťdesiatich rokov bolo na poschodí s premietacou kabínou zriadené „Kino Lipa“ a vždy v sobotu a v nedeľu večer boli premietané celovečerné filmy. Po viac rokov sa v sále konali aj šachové turnaje. Aj stolnému tenisu viac rokov slúžila sála na súťaže v krajskom prebore . Ženy tu nacvičovali skladby na dve Spartakiády ktorých sa aj zúčastnili v Prahe.

Ukázalo sa však, že v obci pre mládež chýbala telocvičňa, ktorá by poslúžila aj na väčšie obecné podujatia. Po mnohých debatách prišiel návrh vybudovania telocvične pri kultúrnom dome. Tam ale potrebný priestor nebol.

Z možnosťou výstavby sa na svojich schôdzach zaoberala aj Rada Miestneho národného výboru a tak po dlhšej dobe vznikol návrh že potrebný priestor na vybudovanie telocvične by bol možný, ak by obec vykúpila dva rodinné domy, ktoré susedia vedľa kultúrneho domu. Vtedajší predseda MNV Ján Kúš vybavil výkup Sitáreje domov, tie boli zbúrané a projekt ing.arch. Ivana Henča na stavbu telocvične sa mohol realizovať.

Lenže pre obec Lovču stále platil stavebný uzáver (od r. 1955 do 1987) z dôvodu exhalátov z hlinikárne a plánovanej výstavby vodnej priehrady pri Žarnovici. Povolenie na výstavbu bolo dané, ale len v takzvanej „Akcii Z“, čo znamenalo že financie z ONV Žiar, budú pridelené len na stavebný materiál, pripadne náročné remeselnícke práce, ale stavba bude bezplatne vybudovaná občanmi Lovče.

Práce na výstavbe od roku 1979, ktoré boli vykonávané takouto formou trvali pomerne dlho. Po rokoch bola takto ku kultúrnemu domu pristavaná hala telocvične zo vstupným vestibulom, ďalšie miestnosti a sociálne zariadenia.

Slávnostné otvorenie za účasti občanov a lovčianskych rodákov z celého Slovenska sa uskutočnilo 24. septembra 1988. Touto dostavbou bol zavŕšený a spojený komplex kultúrnej ustanovizne v Lovči, ktorý doteraz poslúžil trom generáciám občanov.

Je na nás, aby sme tieto priestory využívali v plnej miere aj v budúcnosti na kultúrno - spoločenské podujatia, lebo kultúra je aj meradlom vyspelosti občanov a toto mali iste na pamäti aj naši predchodcovia ktorí túto kultúrnu ustanovizeň vybudovali, za čo im patrí uznanie a vďaka.

Miloslav Košta

Fotografia z otvorenia Kultúrneho domu v Lovči